Keď horia hranice

Keď horia hranice

dávne i budúce

a k nebu šľahajú

ohnivé hrivy stromov,

zúrivý pohonič

siaha až na srdce,

popolom ľahnú sny,

spomienky, túžby, domov.

Bičiskom štipľavým

objíma bez milosti

na čo len dosiahne,

strháva sny, aj mosty

a nedbá zúfalstva

a nedbá žiadnej slzy,

poháňa paripy

s nákladom plným hrôzy.

Splývajú náreky

s hučaním divej rieky

dymu a plameňov...

Ničivé všetko v jednom.

Nie je deň, ani noc,

s tým živlom opreteky

príďte nám na pomoc

v údele našom biednom !