Slnečná sonáta

Autor: Janka Bernáthová | 5.9.2014 o 20:35 | (upravené 6.9.2014 o 10:36) Karma článku: 5,96 | Prečítané:  278x

Recenzia v poradí tretej básnickej zbierky Janky Bernáthovej-Lehotskej s názvom Slnečná sonáta, ktorú by chcela ,,predstaviť" aj priateľom, ktorí boli neraz prvými čitateľmi jej veršov, a ktorí ju mnohokrát svojimi hlasmi, komentármi , ale i dobre mienenými pripomienkami usmerňovali v doterajšej tvorbe.

Janka Bernáthová-Lehotská: Slnečná sonáta. Liptovský Mikuláš : Tranoscius 2014

Janka Bernáthová-Lehotská prijíma tvorbu poézie ako dar. Báseň hľadá ju a ona jej ustiela ticho a pokoj. Je pripravená nebáť sa keď príde a vkladá autorke do rúk svoj život. Tak sa stáva Božím nástrojom. V živote ju postretli rozličné peripetie a ťažoby, ale vedomá si skutočnosti, že pre onú záležitosť či vzťah urobila všetko, porúča ďalšie dianie do Božích rúk. Jej poézia nie je náboženská, jej básne sú hlboko usúvsťažnené s vierou a jej nefalšovaný vzťah k pradávnej Istote je pečaťou jej myšlienok, úvah, posolstiev.

            Autorka vypovedá o  svojich najvnútornejších citoch a pocitoch, obnažuje sa, dáva nazerať do srdca. Robí to preto, lebo neprestáva žasnúť nad totálnym fungovaním stvoreného. Prijíma žiaľ, aby pocítila radosť, za ráno vďačí noci. Nezdary ju posúvajú ísť ďalej a nevzdať sa. Je si vedomá, že čas, ktorý má prísť, príde a dostane, čo dostať má: „veď čo naozaj mám rada/ vďačne mi dá Boh.

            Má altruistický vzťah k druhým. Nielen k biednym, núdznym, ale aj k tým, čo ubližujú svojou planosťou. Aj za tých sa modlí: „Len Ty vieš, čím si prešiel sám,/ kým vyslal (...) podlé šípy/ máčané v jede svojich rán.../ A koľko jedu musel vypiť?// Nenechávaj ho napospas/ tomu, čo rástlo v srdca púšti.“

A apelom na odľudšťovanie ponúka báseň Naša oplotenosť, v ktorej so smútkom konštatuje: „...ukrývame sa v oplotenom hriechu,/ svet stráca nás a my strácame svet.// ...tak rastú ploty, tu, uprostred raja,/ s ostňami vôkol nás, aj v nás.“

            Tak veľmi sa jej dotýka poranenie slovom... Naučila sa bojovať proti týmto zbraniam tichom vo svojej pevnosti: „Zvinula som sa do ulity..., zvinula som sa do mlčania..., keď slzy narodiť sa bránia/ z neznámych príčin/ aj keď je ich čas.“

            „Bez lásky sme iba slová, čo stratili svoj rým“ – túto pointu rozvádza autorka v rôznych podobách. Bez lásky človek prijíma noc ako tmu, jabloň ako strom rodiaci jablká, plot ako pevnosť súkromia, pierko z holuba ako smeť. Janka Bernáthová-Lehotská so srdcom poetky vníma dianie okolo seba metaforicky, hľadá príčinu vzťahov, so slobodnou dušou sa nadchýna pre krásnu, pre vzlet, zachytávajúc okamih. Má v sebe zabudovaný seizmograf dobra, preto neodsudzuje, nehodnotí, iba si všíma a delí sa s druhými (ak o to stoja). Vďačnosť ako ďalší rozmer lásky transponuje do násobeného šťastia a dotyku blízkych duší. Lebo „láska je všetko, na čom záleží. (...) Láska je dôvod dýchať.“

Vychutnáva si materstvo, teší sa z neho. Hviezdy detských očí vidí aj v plodoch jablone na vianočnom stole, spanilo sa venuje svojim synom: „Povediem ťa/ pri krokoch neistých/ vznešene ako kráľa,/ lebo ním pre mňa si,/ tak som ťa vychovala.“

Vzťah autorky k prírode je naliehavý a priam vášnivý. Darí sa jej slovom tlmočiť obraz stromov, kvetov, tráv či vtáctva, ale i zeme, slnka a priblížiť ich vôňu i tvar, až človek zatúži objať jabloň či započúvať sa do šelestu lístia.

            Zasnená, milujúca, túžiaca, prijímajúca, nie však bez pôdy pod nohami, nie bez koreňov. Taká je Janka Bernáthová-Lehotská, žena, vediaca kam patrí a čo chce. Rada sa premieňa na dcéru i vnučku či na dievčinu, poznávajúcu lásku.

            Autorka si uvedomuje akademickú literárnu absenciu. Navyše má v sebe úprimnú pokoru a sebareflexiu. Z tohto uvedomenia vytryskla báseň, v ktorej svoje verše – plánky stavia do opozície voči šľachtenej odrode poézie, vytváranej znalcami. V básni kladie otázku: „A čím je láska šľachtená?“ Dozvieme sa aj pokornej odpovede: „... láska je múzou umenia, z nej moje básne pramenia.“

            Slnečná sonáta je po Balade purpurovej ruže (2008) a Listových tajomstvách ( 2012) ďalšou zbierkou básní skromnej Banskoštiavničanky, rodáčky z Kráľovej Lehoty. Svojím dielom sa plne etablovala v slovenskej poézii ako autorka, ktorá má čo čitateľovi povedať a má čo dať, aby bol jeho svet slnečnejší, krehkejší a láskavejší.

            V kompozičnom oblúku zbierky tak zhrnula práve v poslednej básni všetko, na čom jej naozaj záleží. Sprítomňuje vo veršoch dar lásky, pokory, uvedomenie si hodnôt i priorít, motiváciu k ďalšiemu žitiu i Božiu prítomnosť v podobe slnka.

            Kým vnútorná obrazová výbava knihy fotografky Márie Ilavskej navádza atmosféru pokoja, obrázok na obálke strhujúco vyvoláva otázniky. Autorka touto voľbou pravdepodobne navádza čitateľa k tomu, že pomedzi oká hrdzavého plota – smutného, starého, nevľúdneho – jasne žiari slnko s lúčmi svojich nebeských darov. Lebo – aj srdce uväznené v starom zhrdzavenom smútku a bolesti má možnosť prejsť bránou odpustenia a zažiariť novým svetlom lásky.

Slavomíra Očenášová-Štrbová

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Slovenskí žiaci sa prepadli ešte hlbšie

Výsledky slovenských školákov v testovaní PISA dlhodobo klesajú.

KOMENTÁRE

Hlúpneme. Kto a kedy to zastaví?

Výprask by si zaslúžili tí, ktorí zodpovedajú za nízku úroveň školstva.


Už ste čítali?