Slnečná sonáta

Autor: Janka Bernáthová | 5.9.2014 o 20:35 | (upravené 6.9.2014 o 10:36) Karma článku: 5,96 | Prečítané:  290x

Recenzia v poradí tretej básnickej zbierky Janky Bernáthovej-Lehotskej s názvom Slnečná sonáta, ktorú by chcela ,,predstaviť" aj priateľom, ktorí boli neraz prvými čitateľmi jej veršov, a ktorí ju mnohokrát svojimi hlasmi, komentármi , ale i dobre mienenými pripomienkami usmerňovali v doterajšej tvorbe.

Janka Bernáthová-Lehotská: Slnečná sonáta. Liptovský Mikuláš : Tranoscius 2014

Janka Bernáthová-Lehotská prijíma tvorbu poézie ako dar. Báseň hľadá ju a ona jej ustiela ticho a pokoj. Je pripravená nebáť sa keď príde a vkladá autorke do rúk svoj život. Tak sa stáva Božím nástrojom. V živote ju postretli rozličné peripetie a ťažoby, ale vedomá si skutočnosti, že pre onú záležitosť či vzťah urobila všetko, porúča ďalšie dianie do Božích rúk. Jej poézia nie je náboženská, jej básne sú hlboko usúvsťažnené s vierou a jej nefalšovaný vzťah k pradávnej Istote je pečaťou jej myšlienok, úvah, posolstiev.

            Autorka vypovedá o  svojich najvnútornejších citoch a pocitoch, obnažuje sa, dáva nazerať do srdca. Robí to preto, lebo neprestáva žasnúť nad totálnym fungovaním stvoreného. Prijíma žiaľ, aby pocítila radosť, za ráno vďačí noci. Nezdary ju posúvajú ísť ďalej a nevzdať sa. Je si vedomá, že čas, ktorý má prísť, príde a dostane, čo dostať má: „veď čo naozaj mám rada/ vďačne mi dá Boh.

            Má altruistický vzťah k druhým. Nielen k biednym, núdznym, ale aj k tým, čo ubližujú svojou planosťou. Aj za tých sa modlí: „Len Ty vieš, čím si prešiel sám,/ kým vyslal (...) podlé šípy/ máčané v jede svojich rán.../ A koľko jedu musel vypiť?// Nenechávaj ho napospas/ tomu, čo rástlo v srdca púšti.“

A apelom na odľudšťovanie ponúka báseň Naša oplotenosť, v ktorej so smútkom konštatuje: „...ukrývame sa v oplotenom hriechu,/ svet stráca nás a my strácame svet.// ...tak rastú ploty, tu, uprostred raja,/ s ostňami vôkol nás, aj v nás.“

            Tak veľmi sa jej dotýka poranenie slovom... Naučila sa bojovať proti týmto zbraniam tichom vo svojej pevnosti: „Zvinula som sa do ulity..., zvinula som sa do mlčania..., keď slzy narodiť sa bránia/ z neznámych príčin/ aj keď je ich čas.“

            „Bez lásky sme iba slová, čo stratili svoj rým“ – túto pointu rozvádza autorka v rôznych podobách. Bez lásky človek prijíma noc ako tmu, jabloň ako strom rodiaci jablká, plot ako pevnosť súkromia, pierko z holuba ako smeť. Janka Bernáthová-Lehotská so srdcom poetky vníma dianie okolo seba metaforicky, hľadá príčinu vzťahov, so slobodnou dušou sa nadchýna pre krásnu, pre vzlet, zachytávajúc okamih. Má v sebe zabudovaný seizmograf dobra, preto neodsudzuje, nehodnotí, iba si všíma a delí sa s druhými (ak o to stoja). Vďačnosť ako ďalší rozmer lásky transponuje do násobeného šťastia a dotyku blízkych duší. Lebo „láska je všetko, na čom záleží. (...) Láska je dôvod dýchať.“

Vychutnáva si materstvo, teší sa z neho. Hviezdy detských očí vidí aj v plodoch jablone na vianočnom stole, spanilo sa venuje svojim synom: „Povediem ťa/ pri krokoch neistých/ vznešene ako kráľa,/ lebo ním pre mňa si,/ tak som ťa vychovala.“

Vzťah autorky k prírode je naliehavý a priam vášnivý. Darí sa jej slovom tlmočiť obraz stromov, kvetov, tráv či vtáctva, ale i zeme, slnka a priblížiť ich vôňu i tvar, až človek zatúži objať jabloň či započúvať sa do šelestu lístia.

            Zasnená, milujúca, túžiaca, prijímajúca, nie však bez pôdy pod nohami, nie bez koreňov. Taká je Janka Bernáthová-Lehotská, žena, vediaca kam patrí a čo chce. Rada sa premieňa na dcéru i vnučku či na dievčinu, poznávajúcu lásku.

            Autorka si uvedomuje akademickú literárnu absenciu. Navyše má v sebe úprimnú pokoru a sebareflexiu. Z tohto uvedomenia vytryskla báseň, v ktorej svoje verše – plánky stavia do opozície voči šľachtenej odrode poézie, vytváranej znalcami. V básni kladie otázku: „A čím je láska šľachtená?“ Dozvieme sa aj pokornej odpovede: „... láska je múzou umenia, z nej moje básne pramenia.“

            Slnečná sonáta je po Balade purpurovej ruže (2008) a Listových tajomstvách ( 2012) ďalšou zbierkou básní skromnej Banskoštiavničanky, rodáčky z Kráľovej Lehoty. Svojím dielom sa plne etablovala v slovenskej poézii ako autorka, ktorá má čo čitateľovi povedať a má čo dať, aby bol jeho svet slnečnejší, krehkejší a láskavejší.

            V kompozičnom oblúku zbierky tak zhrnula práve v poslednej básni všetko, na čom jej naozaj záleží. Sprítomňuje vo veršoch dar lásky, pokory, uvedomenie si hodnôt i priorít, motiváciu k ďalšiemu žitiu i Božiu prítomnosť v podobe slnka.

            Kým vnútorná obrazová výbava knihy fotografky Márie Ilavskej navádza atmosféru pokoja, obrázok na obálke strhujúco vyvoláva otázniky. Autorka touto voľbou pravdepodobne navádza čitateľa k tomu, že pomedzi oká hrdzavého plota – smutného, starého, nevľúdneho – jasne žiari slnko s lúčmi svojich nebeských darov. Lebo – aj srdce uväznené v starom zhrdzavenom smútku a bolesti má možnosť prejsť bránou odpustenia a zažiariť novým svetlom lásky.

Slavomíra Očenášová-Štrbová

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Fico rieši elektrinu len na strednom Slovensku, cena však stúpla aj inde

Začiatkom roka niektorým domácnostiam extrémne stúpli ceny elektriny. Minulý týždeň proti šéfovi regulačného úradu Jozefovi Holjenčíkovi zasiahol premiér Robert Fico.

DOMOV

Lipšica obvinili pre nehodu z prečinu usmrtenia

Exposlancovi zatiaľ obvinenie nedoručili.


Už ste čítali?