reklama

Návšteva po rokoch...

Pán  Jaroslav Zuskin bol v roku 1960 zakladateľom lyžiarskeho oddielu TJ Tatran Hybe. Ujo Jaro, ako sme ho všetci volali,  trénoval mladších a starších žiakov celých 58 rokov.  Pre tento krásny šport dokázal ,,zapáliť" neuveriteľné množstvo detí, pričom sa mu  podarilo  ,,objaviť a vychovať " niekoľko výrazných talentov a držiteľov majstrovských titulov. Kto si dnes na neho spomenie?

Písmo: A- | A+
Diskusia  (5)
Obrázok blogu

Ľudský život pozostáva zo stretnutí a lúčení. Niektoré sú ako náhly dotyk, či pohladenie, iné nám prevrátia všetko naruby, a niektorých význam nikdy nepochopíme. Ale sú aj také, ktoré dozrievajú v našich srdciach ako vzácne ovocie, neraz polievané elixírom boľavých zmúdrení i obyčajného šťastia. Zo spomienok sa začínajú vynárať mená, tváre a skutky ľudí, ktorých cenu si uvedomíme až s odstupom času.

,,Bude sa ma mňa ešte vôbec pamätať?" pomyslela som si, keď som zastavila pred domom pána Jaroslava Zuskina v Hybiach. V okne prednej izby sa pohla záclona, za ktorou sa objavila známa tvár. ,,Náš ujo Jaro !!!" Srdce sa mi rozbúchalo ako zvon. Ponáhľala som sa cez bránku a dvor k dverám, ktoré boli pre nás, deti z lyžiarskeho oddielu, vždy otvorené. Išiel mi oproti. Zastal na prahu a chvíľočku si ma premeriaval, kým vyslovil moje meno a predstavte si, aj presný dátum narodenia. Tak silno som ho objala od radosti, šťastia, vďaky, že ho opäť vidím a že ani on na mňa za tých neuveriteľných tridsať rokov nezabudol. ,,No poď, dievka moja, rozprávaj, kde si, ako žiješ...?" Nevedela som odkiaľ začať, čím sa vlastne pochváliť, veď som sedela oproti človeku, ktorý sa celý život rozdával pre iných a to bez veľkých slov, akoby to bola úplná samozrejmosť.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Keď sa popoludní vrátil z práce, už sme ho vyčkávali. Plný dvor nezbedných detí, ktoré sa tešili na tréning. Nedali sme mu ani vydýchnuť. V letnej kuchynke pod domom sme mali uskladnenú výstroj, tam sme sa prezliekali, prezúvali, voskovali lyže. Nedá sa ani zrátať, koľko párov lyží ujo Jaro navoskoval na tréningy a preteky, koľko sa pre nás namrzol, koľko kilometrov tratí pripravil. Neboli žiadne snežné skútre ako dnes, išli sme v jeho stopách a tak upevňovali (občas aj pádmi ničili) bežeckú trať. Boli sme stále na čerstvom vzduchu, v pohybe a navyše hrdí na to, že niekam patríme, že sme lyžiari. Vybavoval pre nás sústredenia, autobusy, ubytovanie, poživeň, ba zaujímal sa o naše výsledky v škole, vštepoval nám úctu a lásku k prírode a rodnej vlasti. Keď sa dnes nad tým zamyslím, pripadá mi to až neuveriteľné. K tomuto športu viedol aj svojich dvoch synov, ale pri tréningu nikdy nerobil medzi deťmi rozdiely. Jeho pani manželka a svokrovci nám neraz sušievali premočené oblečenie po celom dome, varili čaj, ba našlo sa aj niečo pod zub, lebo nás brali ako svojich a nemali to srdce nechať nás napospas zime a hladu.(Ja som patrila k skupinke detí dochádzajúcich z Kráľovej Lehoty a neraz sme sa domov dostali až za tmy.) Nedeľa, sviatok, piatok, stále sa lyžovalo a keď nebol sneh, behávalo sa na futbalovom štadióne, po lúkach a poľných cestách. Isteže, nie vždy sa nám podarilo vystúpiť na stupne víťazov, ale nadšenie a láska k športu boli prvoradé. A koľko veselých príhod sme spolu zažívali. Ujo Jaro nás formoval športovo, aj ľudsky. Učil nás trpezlivosti, vytrvalosti, súdržnosti. Dokázali sme sa úprimne tešiť z úspechov našich kamarátov, akoby boli naše vlastné, vedeli sme si pomáhať, povzbudzovať sa navzájom, rozdeliť sa, i zastať jeden druhého. V tomto nám bol veľkým vzorom.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

,,Už netrénujem. Pred dvomi rokmi ma zradilo srdce," povedal smutne. ,,Na záchranke bola Sonka Jurášovie z Lehoty, pozri, tu je s tebou na fotke. " Prezerali sme si staré čiernobiele obrázky, na mnohých som sa ani nespoznala, ale ujo Jaro ma ubezpečil, že takú čiapku som mala iba ja." Akoby tie fotky poznal naspamäť. Je to neuveriteľné, ale pamätal si nás všetkých, mená, dátumy narodenia, úspechy i šibalstvá. ,,Títo žijú v Hybiach, táto sa vydala do Nemecka, tento lyžoval za mužov a tento... zahynul...škoda chlapca...Aj na teba som sa vypytoval, povedali mi len, že žiješ v Štiavnici..."

,,Ujo Jaro, už toľkokrát som chcela za vami prísť a poďakovať sa za to, čo ste pre mňa a pre nás všetkých urobili. Vždy v zime len tak čakám na prvý sneh, aby som si mohla obuť lyžiarky, zapnúť bežky a pustiť sa po bielej stope. Len tak, pre radosť. Tie okamihy sú pre mňa ako sviatok. A vždy si spomeniem na vás, na Hybe, na tie krásne spoločné časy. A pamätáte sa ako ste ma napomínali, že nevystieram ruky ?" ,,A už ich vystieraš? " zasmial sa šibalsky.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Pri rozlúčke nám obom žiarili oči. Obdaroval ma niekoľkými fotografiami a sadou krásnych drevených varešiek, ktoré sám vyrezával. Pani manželka mi prezradila, že on proste nevie sedieť so založenými rukami. ,,Ničoho v živote neľutujem, nesmútim a neplačem nad tým časom a strádaním, ktoré som musel podstúpiť, ale smútim nad tým, kam sa celé bežecké lyžovanie uberá, v Hybiach, i na Slovensku..."

Na spiatočnej ceste som premýšľala o jeho slovách. Napadlo mi, aké sme mali vlastne šťastie, že nám bol nablízku človek ako on, pomyslela som aj na tie bezcieľne postávajúce skupinky detí dnešných sídlisk. ale aj na to, aké by bolo krásne stretnúť sa opäť všetci spolu ako jedna veľká rodina, dodatočne osláviť ,,pozabudnuté" 50. výročie a vrátiť nášmu ujovi Jarovi aspoň maličký zlomok času a pozornosti, ktorý nám on kedysi tak veľkoryso a nezištne venoval.

Janka Bernáthová

Janka Bernáthová

Bloger 
  • Počet článkov:  274
  •  | 
  • Páči sa:  1x

Sme darom svetla, ktoré rozdávame,aj ktorého sme odrazom... Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu