Smútok kamélií

Každým nádychom bližšie k smrti

je tvoja Manon, Marguerita...

V tme bezmocnosti slza svieti

na bielej tvári

bielej svieci

dohárajúci plameň sveta

Na lôžku lásky uložená

v hodvábe tvojich dotykov

tak ako nikdy tvoja žena

plná tajomných únikov

odchádza znova

márne prosíš

a odpúšťaš jej každý hriech

Nádychy tnú ju ako kosy

kým objímaš ju

kvety nosíš

a umrel by si pre jej liek